Vítejte na Naruto textovém fóru. Přihlašte se a hrajte! :')
 
PříjemCalendarFAQHledatSeznam uživatelůUživatelské skupinyRegistracePřihlášení
Svět Shinobi na vás čeká, chopte se kunaie a vzhůru do boje!

Share | 
 

 Michiko Uchiha

Goto down 
AutorZpráva
Lilith The Fallen

avatar

Poèet pøíspìvkù : 2
Join date : 13. 11. 14

PříspěvekPředmět: Michiko Uchiha   Tue Nov 18, 2014 9:04 pm


„No matter how apart we're, we 're always together.“
- Michiko Uchiha to Daisuke Uchiha

PREZÝVKA
Padlý Anjel

VEK
17 rokov

HODNOSŤ
Chūnin

DÁTUM NARODENIA
23.12.

DEDINA
Konohagakure no Sato

KRVNÁ SKUPINA
A+

KEKKEI GENKAI
Sharingan


Michiko sa svojim správaním nepodobá typickému správaniu Uchihov, teda, aspoň ako si to nahovárajú iní. Nie je namyslená ani sebecká. Mnoho krát myslí i na druhých, rada sa delí a obdaruváva. Jej smolou je to, že je tak trochu uzavretá...Do seba. Existuje len jediný človek, ktorý ju pozná takú, aká v skutočnosti je, a tou je jej milovaný starší brat Daisuke, ku ktorému vzhliada a túži po tom, aby raz bola taká ako on.
Tvrdá, prísna výchova sa odzrkadlila na jej povahe, možno vo väčšej miere, než to malo byť, preto môže na ostatných pôsobiť tak arogantne a chladne. I keď to sama nechce. Nerada porušuje stanové pravidlá a tradície, neodporuje vyššie postaveným osobám (až na pár výnimiek), správa sa slušne. Nerobí hanbu svojmu klanu, to by si nikdy nedovolila. Je hrdá. Preto, ktokoľvek neprávom odsúdi alebo ju alebo jej klan urazí, čaká ho tvrdý trest. Michiko sa nebojí zdvihnúť proti druhým päste a takú im vraziť, že sa po hodinovej kóme zobudia s hlinou v hube na opačnej strane Konohy. Možno je trochu agresívnejšia, ale len vtedy, ak si to daný človek zaslúži.
Inak je ľadovo pokojná, nerozhodia ju veci, pri ktorých by sa iný už chytal za hlavu a prepadal panike. V bojoch je to užitočná vlastnosť, ktorá z nej robí ešte nebezpečnejšieho protivníka. Nie je bohvieako sebavedomá. Nikdy sa ešte nestalo, že by sa kade tade vychvaľovala, aká je neporaziteľná a že nikto proti nej nemá šancu. Ona je skôr taký typ, ktorý o svojich schopnostiach mlčí. Nechá súpera, nech si sám zhodnotí, aká je z jeho uhľa pohľadu.
Vie prijať kritiku. Nerobí si z nej ťažkú hlavu, pretože je zástancom toho, že z vlastných chýb sa človek učí, čo doplňuje jej učenlivosť. Rýchlo sa učí a prispôsobuje sa. Michiko pôsobí síce v prítomnosti cudzích ľudí ako utiahnutý človek, avšak v kruhu kamarátov a rodiny sa to automaticky mení, Michiko sa začne usmievať, či ba dokonca žartovať. Michiko je oddaná svojej dedine. Má oceľovo pevnú vôľu, málokedy sa vzdáva, často prekračuje svoje hranice, ak to je nutné. Možno sa vám niekedy bude zdať, že vás nemá v láske. Nikdy to tak nie je, neexistuje jediný človek, ktorého by Michiko nenávidela. Nedokáže to, a ak áno, tak len na pár minút. Je starostlivá, obetavá a možno niekde v hĺbke sa nachádza i detskosť, ktorá jej ostala ešte z jej detstva. Škoda, že to všetko skrýva pod povrchom, alebo by sa to možno dalo hodiť i na nie príliš príjemnú vlastnosť – nie vždy vie dobre vyjadriť svoje pocity.



Michiko sa svojim vzhľadom nedá počítať za nejaký stredobod pozornosti. Na prvý pohľad vyzerá ako úplne normálna tínedžerka s dlhými ebenovými vlasmi, typickými pre klan Uchiha.
Jediné, čím sa snáď od svojich bratov výrazne odlišuje odlišuje, je jej onyxová farba očí. Mnohí sa divili, prečo to tak je. Avšak je to len drobná odlišnosť, ktorú nemá zmysel riešiť.
Pleť Michiko je svetlejšieho odtieňa, sem tam sa na nej objavia čierne bodky či dokonca nejaká vyrážka, ale to je pre dievčatá v jej veku bežným javom. Ak sa stane, že jej vyčarujete na perách úsmev, všimnete si jej biely chrup, na ktorom si vážne dáva záležať.
Je približne 1,7 metra vysoká a jej váha sa pohybuje okolo tých 50-51 kilogramov, čo je na jej výšku ideálne číslo. Nie je tak ani hamburger, ani vyžla. Je štíhlej postavy, na svoje vek je pomerne vyvinutá (if you know what I mean).
Čo sa týka jej oblečenia, ľudia ju zväčša vidia v trištvrťákových teplákoch a takom zvláštnom polo tričku s chráničmi na hrudi. Na nohy si bežne natiahne len nejaké čižmy. Vzhľadom k tomu, že zimné obdobie začalo a už i v Konohe klesla teplota o čosi nižšie, môžete ju vidieť i vo svetlohnedej vetrovke či nejakej bunde.
Čerešničkou na torte sú jednoznačne tetovania, o ktorých nevie ani jej vlastná matka. Síce sa divila, kde minula zarobené prachy z misií, ale že by sa nechala potetovať, to ju ani vo sne nenapadlo. Nepýtajte sa ani radšej, prečo to urobila, jednoducho to je tínedžerka, ktorá chcela byť niečím výnimočná. Cez celý jej chrbát sa črtajú obrysy anjelských krídel, možno preto získala prezývku „Padlý anjel“.
Aby to mama nevidela, vždy, keď okolo nej prechádza, oblečie si nejaké dlhšie tričko alebo tak nejak. Zásadne s mamou nikdy nechodí na kúpalisko!

BEŽNÝ VZHĽAD:
 


Dôležité je poznamenať, že misií sa zúčastňuje v špeciálnom obleku s červeným brnením, podobným tomu Madarovmu, utvoreného z ľahkého a pevného kovu.

BRNENIE:
 



Michiko nikdy nemala vlohy na Ninjutsu. Nevyužíva žiadne Ninjutsu techniky, a kvôli tomu, že jej jedinou podstatou je Raiton, čo je u Uchihu dosť neobvyklé, pretože primárny element by správne mal byť Katon, nemohla sa naučiť ani základnútechniku Uchihov, ktorú sa učia už v mladom veku.
Kde však Boh Michiko talent ubral, pridal ho k istej kombinácii, ktorá je v boji viac než nebezpečná. Michiko už odmalička zaujímalo zbrane, presnejšie katany, meče, čokoľvek s ostrou čepeľou. Kým pri Ninjutsu bola neohrabaná, bojový štýl s mečmi|Kenjutsu jej šiel priam od ruky. Mnohí si povedia, že takýto štýl boja nie je pre ženy. Možno vám to príde divné, ale Michiko bojuje lepšie než niektorí muži. A to už je čo povedať. Považuje meče za súčasti svojho tela, bojuje s nimi, ako keby tvorili jeden jediný celok, jej pohyby sú ladné, jej údery rýchle a tvrdé, a predovšetkým, premyslené. Michiko totiž dostala i dar v podobe inteligencie, počas boja si zachováva chladnú hlavu, čo je veľké plus.
Jej štýl boja je poniekiaľ netradičný. Kým bežné Kenjutsu sa zameriava skôr na priame útoky, tento najskôr na defenzívu, až tak na ofenzívu. Vysvetlím. Pokiaľ nepriateľ zaútočí, užívateľ vďaka svojej vysokej rýchlosti, ktorá tu hrá významnú rolu, a tréningom vycibreným zmyslom obrovskou silou, ktorú získa z hromadenia chakry do rúk a čepele, odrazí či vyhne, tým získa šancu na útok na odkryté slabiny. Tento útok je zväčša tak prekvapivý, že nepriateľ nestíha reagovať, aj keby, takejto sile by sa len zťažka ubránil. Jednoducho, to čo zjavne považoval za účinný útok, sa stane jeho hrobom. Zaujímavosťou je, že užívateľ takto dokáže bojovať hneď proti niekoľkým nepriateľom. Všetko to ale samozrejme záleží od skúseností a dlhých tréningov.
Tento nevídaný a netypický talent nebol však jediný.
K nemu sa počíta i menší talent pre ilúzie. Michiko je presne ten typ človeka, ktorý sa rád hrá s mysľami nepriateľov, vháňa im do sŕdc strach. Stačí jej to. Nepotrebuje žiadne Chidori, či dokonca Amaterasu. Vystačí si so svojimi mečmi a plnou silou základného Sharinganu.


PODSTATA
Raiton, Yang



Základná výbava Ninjov (kunaie, shurikeny, výbušné lístky a podobne), obrovský zvitok na chrbte, v ktorom má zapečatené ostatných päť katán pre každý prípad, pri sebe má dve katany, všetky sú chakra a raitono vodivé, kvalitné, vytvorené na zákazku (všetky dostala od svojich rodičov na Vianoce pred pár rokmi) a dve dýky v čižmách, vysúvacie čepele skryté pod chráničmi zápästia, chránič na predlaktie a predkolenie


BODY SCHOPNOSTÍ
Sila : 2
Rýchlosť : 4
Inteligencia : 4
Chakra: 2
Ninjutsu : 0
Genjutsu : 3
Taijutsu : 1
Kenjutsu : 6



Chýbalo pár dní do Vianoc. Na oknách sa tvorila vrstva ľadu, vonku bolo niekoľko stupňov pod nulou, ľuďom sa pred ústami pri vydýchnutí tvorila para. Ozdobené ulice pokryté snehom boli zaľudnené, každý hľadal pre svojich blížnych vhodné darčeky, deti sa guľovali a smiali sa. Užívali si sneh. Medzitým sa v nemocnici ozýval plač čerstvo narodeného dieťaťa, ktorému pyšní rodičia dali meno Michiko. Neplakalo však dlho. Čoskoro uprelo dlhý pohľad na svoju matku a natiahlo k nemu drobnú ručičku, ktorú matka chytila jemne do ruky a usmiala sa. To dieťa malo zvláštne, onixové oči. Už od prvého pohľadu bolo jasné, že je predurčené k tomu byť iným, čo sa hlavne prejavilo až v budúcnosti, ale to až neskôr. O pár týždňov si matka svoje dieťa konečne vzala domov a vytrhla ho z ilúzie, že inkubátor je celý svet.

Rástla som ako z vody. Čas neúprosne prúdil. Mala som už štyri roky. Pamätám si, že som bola ako každé dieťa. Chodila som von, hrala som sa. Trávila som čas so svojim bratom Daisukem, ten jediný o mňa z mojich dvoch súrodencov javil záujem. Ichiro...No, nebol príliš hravý. Pár krát som za ním prišla s prosbou, či by sa so mnou nechcel zahrať na schovávačku. Vždy odmietol. Dôvod? Vraj nemal čas, musel veľa trénovať. Chcel byť silným a to som nikdy nevedela pochopiť. A neviem ani teraz. Nikdy ma nelákala sila, moc, nebola som pokúšaná samotným Satanom, aby som sa pridala na stranu temna. Našťastie, v týchto rokoch sa tvrdá výchova na mne ešte nepraktizovala. Rodičia mi nechali vydýchnuť. Mala som právo užívať si, kým ešte môžem, kým sa nepoddám tvrdému tréningu. Bola som veľmi neporiadna a trochu švihnutá. Viete si predstaviť asi, v akom zmysle. Stačí si spomenúť na film Postrach Denis a hneď každému dopne, čo za čudo som bola. No. Rodičia mali so mnou veľa starostí. Nikdy som sa nesprávala podľa ich predstáv. Nestrácali ale nádej ani vieru, že ma raz osvieti a budem sa správať tak, ako sa na člena vodcovskej rodiny patrí. Pamätám si tiež, že som sa často chodievala pozerať na tréningy. Či už svojich bratov, alebo iných členov. Premýšľala som nad tým, či i ja raz budem niečím takýmto prechádzať, či i ja sa budem oháňať s kunaimi, pľuvať ohne a mlátiť panákov dlhé hodiny.


Mladé, štvorročné dievča stálo pri kmeni stromu a so strachom v očiach pozorovalo dvoch bojujúcich Uchihov. V ich očiach to možno bol priateľský zápas, ale pre Michiko to tak veľmi nevyzeralo. Modriny, silné údery, popáleniny, rezné rany. Vzbudzovalo to v nej odpor, obrovský strach. Prudko sa otočila, keď za sebou začula šušťanie krovia. Bola to jej matka, ktorá ju pravdepodobne dlho hľadala.
„Čo tu robíš, Michiko? Dlho som ťa hľadala, bála som sa, že sa ti niečo stalo.“ V očiach sa jej zračili obavy. Vravela pravdu.
„Len som sa prišla pozrieť na tento zápas. Mami...“ Michiko zdvihla k matke vystrašený pohľad a mierne sa roztriasla. „...budem musieť raz tak bojovať aj ja?“
Jej mamka nevedela, ako odpovedať. Kľakla si k nej a jemne ju objala, ale naďalej zaryto mlčala. Rozhostilo sa medzi nimi ticho, ktoré sem tam prerušilo rinčanie zbraní či názvy techník.
„Mami, odpovedz mi! Budem musieť niekedy niekoho zabiť? Bude zo mňa kunoichi, ktorú vycvičia k tomu, aby jej zabíjanie nerobilo problém?!“ Michiko prudko od seba mamu odstrčila, slzy jej stekali po lícach, oči boli plné hnevu, a zároveň zármutku a sklamania. „Stane sa zo mňa vrah?!“ Položila jej ďalšiu otázku.
Jej matka mlčala, prekvapene sa na Michiko dívala. Síce sa zo nezdalo, ale táto mladá dievčina už v takom veku prejavovala istú vyššiu inteligenciu, než to normálne bývalo. Uvedomovala si veci, nad ktorými by dieťa nedotknuté traumou či iným strašidelným zážitkom nemalo ani premýšľať.
„Michiko...Nepremýšľaj nad takýmito vecami, máš celé detstvo pred se...“
„Nemám!“ Skríkla naštvaná dievčina. „Nemal ho Daisuke ani Ichiro! Vytrhli ste ich z ich detstva, trénovali ste ich, aby mohli vraždiť a to isté urobíte so mnou!“ S týmito slovami dievčatko ušlo a do večera sa nevrátilo, nech ho už rodičia hľadali kdekoľvek.


Je pravdou, že už vtedy som si uvedomila, čo zo mňa bude. A neostávalo mi nič iné, než sa zo všetkým zmieriť. Postupom rokov som sa menila. Bola som ku všetkým odmeraná. Milovala som svojich rodičov, ale nevedela som im odpustiť, že proti mojej vôli zo mňa urobia netvora. Vraždiaceho netvora. Jediný človek, ku ktorému som bola milá a mala som ho úprimne rada, bol môj brat Daisuke. Ten ma chápal, hral sa so mnou, venoval mi svoj voľný čas a snažil sami formou príbehov vymenúvať tie lepšie stránky Shinobiho, utešoval ma, keď som plakala. A za to som mu vďačná dodnes. Presviedčal ma, aby som odpustila rodičom. Moja inteligencia mi to nedovolila. Ani moje sklamané srdce. Nechcela som byť Kunoichi, preklínala som tento svet. Nemala som ale na výber. Musela som sa ňou stať. Moje detstvo skončilo hneď, ako som nastúpila na akadémiu. Nenávidela som ju. Rovnako ako tréningy s ockom po škole. Pretože ma trénoval v niečom, čo mi nešlo. Ninjutsu. Nútil ma učiť sa techniku Ryūka no Jutsu. Nezaujímalo ho, či oplývam ohnivou podstatou. Alebo skôr, neriešil to preto, lebo údajne neexistuje Uchiha, ktorý by takú podstatu nemal. Darmo som sa snažila. Nikdy som nevychrlila ani maličký ohníček. Pripisoval to tomu, že som neschopná a lenivá.


„Prečo ma, oci, do toho nútiš, keď vidíš, že toho nie som schopná?! Nejde mi to!“ Osem ročné dievča sedelo vyčerpane na zemi, prudko vydychovalo, pretože už viac nevládalo.
„Táto technika je špecifická pre klan Uchiha a učí sa ako prvá. Ak ju ovládneš, prijmeme ťa medzi seba. Ale tvoja neschopnosť zjavne nemá hraníc, nevieš sa naučiť niečo tak primitívne, čo sa tvoji bratia naučili za krátku chvíľu!“ Zrúkol na mňa.
Takéto slová Michiko ranili. Silou mocou udržiavala slzy na krajíčku, nechcela prejaviť pred svojim prísnym otcom slabosť. „Ale ja nie som ako oni! Nikdy som nebola! Nemôžem za to, že som podľa teba tak neschopná. Ja sa snažím, ale ty moju snahu nevidíš!“ Odvrátila od neho zrak. Jej hlas sa mierne triasol, ale nebolo to príliš počuť.
„Si hanba nášho klanu a kým sa túto techniku nenaučíš, tak ňou aj ostaneš. Nedovolím však, aby niekto tak špinil naše meno. Buď sa budeš snažiť viac alebo...“ Nedopovedal, ale Michiko veľmi dobre vedela pokračovanie. Vyhostili by ju z klanu. Uchihovia sú hrdí, otec bol vodca. Nemohol sa riadiť podľa seba, ale podľa toho, čo je pre klan najlepšie. Nech už mu to bolo akokoľvek ľúto, ak sa podľa neho nezačne jeho dcéra činiť, Uchiha klan už nebude viac jej domovom. Posledný krát sa ňu pozrel a následne odkráča niekam preč.


Vtedy som sa celý večer mordovala. Ale bez výsledku. Sadla som si na kraj jazera a rozplakala sa. Myslela som, že je to môj koniec, že ma vyhodia na ulicu. Bolo to pre mňa prekliatie, byť dcérou vodca klanu. Nevedela som, koľko je hodín, koľko času som tam presedela. Ale. Stala sa jedna vec. Keď mesiac, ktoré bol v splne, vyšiel vysoko na oblohu, niečo sa vedľa mňa zablesklo. Bola to otcova katana, zapichnutá do zeme. Zrejme na ňu zabudol. Bez rozmýšľania som vstala, utrela si slzy do rukáva a vykročila k nej. Schmatla som rukoväť a prudko ju vytrhla zo zeme. Bola tak ľahká, aspoň mne to tak pripadalo. Napodobnila som s ňou niekoľko pohybov, ktoré som videla u otca. Bolo to pre mňa tak prirodzené, šlo mi to od ruky. Vzkvetla vo mne nádej, že nie som tak neschopná, ako som si myslela. Vyvolalo to vo mne eufóriu, cítila som sa tak slobodne, keď som sa tam otáčala a sekala imaginárnych nepriateľov. Napokon na moje prekvapenie dokonca obklopili čepeľ blesky, síce slabého razu, ale aspoň niečo.
V tú noc videli ľudia a členovia klanu Uchiham ktorí ešte nespali, hru svetiel a obrys štíhleho tela, keď som tancovala pod mesačnými lúčmi. Doteraz si to pamätám, ako keby sa to stalo včera. Každopádne, toto bol deň, kedy som objavila svoj obrovský talent na Kenjutsu i svoju bleskovú podstatu.

Otec sa mi ospravedlnil za svoje hrubé správanie. Odpustila som mu. Rovnako ako to, že ma prinútil k tomu, aby som sa stala Kunoichi. Zvykla som si. Meče boli to jediné, čo ma tešilo, boj s nimi ma napĺňal, i keď som v tomto ešte dobrá nebola. Robila som veľa chýb. Ale z tých sa človek učí. Akadémiu som ukončila niekedy v desiatich rokoch, narozdiel od mojich starších bratov. Sharingan som prebudila až niekedy tesne po tom, čiže už počas svojej kariéry Genina na svojej prvej bojovej misii, kde som nepriateľov nízkeho ranku spoločne so svojim tímom zlikvidovala. Bola to moja prvá skúsenosť so smrťou. Odpor. Ten som k tomu pociťovala. Cítila som sa hrozne, keď jedna z mojich katán prebodla hruď a na povrch vystrekla krv. Vtedy mi skôr bolo na zvracanie. Darmo sa moji tímoví partneri radovali zo splnenej misie, ja som stála niekde obďaleč a dívala sa do diaľky. Doma som sa taktiež správala podivne, čo si všimol môj brat Daisuke. Podporil ma a vysvetlil mi, že to boli zlí ľudia, ktorí si to zaslúžili a ktorí taktiež vzali niekoľkým ľuďom životy. Túto odpoveď som ale nebrala. Žiaden človek si nezaslúžil smrť. Nech už jeho zločiny boli akokoľvek kruté a zvrátené. Krátko po tom sa Daisuke stal Chūninom, ale zmenil sa. Vedela som, čo sa mu stalo. Ale nemohla som mu pomôcť. Smrť blížneho iste každého zarmúti a hoc som s ním aspoň trávila čas, nepomáhalo to. Odišiel. Čo ma zranilo. Nechal ma tu samú. Nikdy som nemala veľa kamarátov, so svojimi tímovými partnermi som sa mimo misií a tréningov stretávala málokedy. Ostala som sama. Otec nemal čas, Ichiro taktiež, mamka mala dosť svojich vlastných problémov. Smutné. Vrátila som sa domov z tréningu s tímom, doma som trénovala s katanami a večery som trávila pri bráne naivne čakajúc až sa Daisuke vráti. Nevracal sa dlhú dobu. Po pár mesiacoch som to vzdala a už ma nikto pri bráne nevidel. Môj život ako by stratil zmysel, bol to jeden veľký stereotyp, nič ma nenapĺňalo, v mojich útrobách som cítila len chlad a samotu. Nič viac.

Ani si neviete predstaviť, akú radosť som prežívala, keď sa Daisuke vrátil. Skočila som mu do náruče a vyobjímala ho tak, že som ho takmer priškrtila. Opäť samotu a chlad nahradilo šťastie a číra radosť. Nič viac som si nepriala, len aby môj brat už nikdy neopustil Konohu, a hlavne mňa. Darmo som sa ale radovala, keď aj tak sa mu do priazne votrela tá Riko. Vždy, keď som sa pozrela z okna, videla som ich prechádzať sa ruka v ruke po našej záhrade, sem tam sa začali oblizovať. Vždy som si len nahlas povzdychla a odvrátila sa. Netúžila som to vidieť. Daisuke so mnou síce nejaký čas trávil, ale už to nebolo to, čo predtým. Pokračovala som teda vo svojom stereotype, mlátila doma panákov s katanami, sem tam, ma otec komandoval a pripomínal mi moje chyby. Musela som sa z nich poučiť. Malo to ale svoj výsledok. Umenie mečov som čoskoro doviedla na vysokú úroveň, hoc som bola len Genin. Získala som ale strach z krvi, čo bolo v mojom prípade niečo ako postih. Počas misie vždy, keď sa niekto sa čo i len trochu porezal, strnula som a úplne zbledla. Nevedela som to prekonať. Zrejme sa to vyvinulo z mojej nechute zabíjať. Tento psychický problém mi nepomohol vyliečiť ani skúsený psychiater. Bolo to teda na mne. Len ja som sa mohla zbaviť svojej fóbie, musela som sa tomu postaviť čelom. Vhodná situácia nastala, keď som sa zúčastnila Chūninských skúšok v mojich štrnástich a počas druhej časti misie v lese sme boli napadnutí bandou zločincov. Prvému som spôsobila reznú ranu pod rebrami, keď ma napadol. Vtedy som strnula, srdce mi začalo byť nesmierne rýchlo, roztriasla som sa. Dostala som takú päsťou po hube, že som odletela dva metre dozadu. To ma ale zo šoku nedostalo. Triasla som sa na zemi a dívala sa niekam pred seba, bola som neschopná pohybu, doslova ma to paralyzovalo.
Možno by to tak pokračovalo dovtedy, kým by nás hentí nezabili. Keď som ale zaregistrovala, že môj tímový partner prudko vrazil do stromu, až pukla kôra a nepriateľ sa k nemu blížil s tým, že mu surovo podreže krk, niečo sa vo mne pohlo. Tí nepriatelia  ma nepovažovali za veľkú hrozbu, preto ma chceli zabiť ako poslednú. Vtedy som si dodávala v duchu odvahu, predstavila si svojho brata Daisukeho, ako ma podporoval, cítila som jeho smútok, ktorý prežíval po svojom údajnom zlyhaní na skúškach. Nechcela som to zažiť. Musela som sa premôcť.
Krátko po tom nič netušiaceho nepriateľa prepichla katana pekne zozadu. Následne som ju vytiahla, odrazila útok ďalšieho a po krátkom boji som ho prinútila utiecť. Keď sa niekto prizrel bližšie do mojich očí, k jednému tomoe sa pridal ďalší. Presne tak, prebudila som ďalší stupeň základného Sharinganu. Padla som na zem a snažila sa vydýchať. Premohla som sa. Porazila som svoj strach. Konečne. Už som viac nebola záťažou pre tím. Zvitky sme našli a vrátili sa späť, na čo nás už čakala len posledná časť skúšiek, ktorú sme splnili všetci traja. Moji rodičia na mňa boli hrdí, Daisuke taktiež, ale...Nebola som spokojná. Pretože som bola stále horšia ako moji bratia. Tí tie skúšky splnili skôr ako ja.

Daisuke krátko po tom zase zmizol. Opäť som ostala sama. Stal sa z neho Anbu. Zúčastnil sa jednej z misií v nejakej vojne mimo Konohy. I s Ichirom. Doma panovalo zvláštne ticho. Nechcela som si to priznať, ale chýbali mi dokonca i Ichirove pohľady plné opovrhnutia voči mne. Sedávala som v kúte, dívala sa von oknom a modlila sa ku všetkým bohom, aby to obaja prežili. Náš tím sa rozpadol, pretože sa obaja moji tímoví partneri prihlásili k ANBU jednotkám. Ja jediná som po tom netúžila. Bola som odrezaná od sveta oknom mojej izby. Málokedy som vychádzala, väčšinou som len sedela v kúte miestnosti a mrzutým pohľadom pozorovala zarámované rodinné fotky povešané po stenách. Nemal ma kto utešiť. Nemal ma kto vyslobodiť z tejto bezútešnej tichosti a samoty. Mama sa o to trochu snažila, ale ona mi nikdy Daisukeho nenahradila. Mala som ju rada. Ale nebolo to ono. Otec zase behal kade tade, v poslednom čase som ani nemala prehľad o tom, kde sa nachádza. Jedného dňa sa ale stalo niečo nečakané.


Michiko sedela v rohu miestnosti, ako každý deň. Katany sa opierali o steny, sadal na nich prach. Dlho s nimi netrénovala.
„Michiko, máš tu návštevu!“ Ozval sa mamin krik z chodby. Michiko to viditeľne prekvapilo, kto ju tak mohol prísť navštíviť? Že by Daisuke? Prudko vyskočila na nohy, vystrelila z izby po schodoch až na chodbu. Nestál tam ale ten, koho vidieť chcela. Bol tam nejaký postarší pán, tipovala mu tak 50 rokov. Nikdy v živote ho nevidela.
„Dobrý deň.“ Pozdravila sa mu slušne, aby nevyzerala nejako nevychovane. Znelo to ale sklamane, niet sa čomu diviť.
„Dobrý deň prajem, ty si Michiko, áno?“ Obdaril ju milým úsmevom. „Ospravedlňujem sa, že ruším, ale už dlhé roky hľadám vhodného, talentovaného učňa. Myslím, že som ho našiel.“
Mama udivene nadvihla jedno obočie. Michiko sa nestačila diviť, preto ani neodpovedala.
„Všimol som si tvoj talent už trochu dávnejšie, nebral som ho veľmi v úvahu. Avšak keď si v boji počas Chūninských skúšiek ukázala toľko odhodlania, predviedla si úžasné Kenjutsu, zručnosť, rýchlosť a premýšľala si s chladnou hlavou, zaujala si ma. V ten deň som spečatil svoje rozhodnutie. Preto som prišiel za tebou. Rád by som ti pomohol rozvíjať talent a ukázať ti taký štýl Kenjutsu, ktorý je trochu iný, než ostatné.“ Vysvetlil jej a strčil si pramienok bielych vlasov za ucho. „Či prijmeš moju ponuku, je výlučne na tebe. Nútiť ťa nebudem.“ Dodal.
„Samozrejme, že prijímam!“ Skríkla Michiko nadšene. Chcela sa zlepšiť, chcela byť jednou z najlepších. Navyše by ju takéto niečo vytrhlo z neustáleho stereotypu a zbavila by sa negatívnych myšlienok aspoň na krátku chvíľu.
Chlap sa zaškeril a kývol hlavou. „Tréning začne zajtra o takomto čase.“ Oznámil jej a otočil sa k odchodu. „Mimochodom, volám sa Yoku.“ A s týmito slovami opustil ich sídlo.



To bol deň, kedy sa započal môj pravý tréning Taijutsu s Yokuom, chlapíkom, ktorý na mňa narazil úplnou náhodou. Trénovali sme každý deň, kedykoľvek som mala voľný čas. Bol ku mne prísny, ale oplatilo sa to. Učil ma vnímať i inými zmyslami než zrakom, spoliehať sa nie len na to, čo vidím. Dookola opakoval moje chyby. Ale čo je hlavné...Odkryl mi pravú silu tohto krásneho umenia. Nie je dôležitá sila úderu, ako jeho premyslenosť. Dôležitá myšlienka, na ktorej bol založený celý môj tréning. Nesmela som sa sústrediť na to, ako čo najrýchlejšie nepriateľa poraziť, ale ako ho poraziť čo najrafinovanejšie a hlavne tak, aby to nečakal. Tréning sa na pár týždňov prerušil, keď sa Daisuke vrátil z misie. Niesol zlé správy, ktorá zarmútila celý klan Uchiha. Náš starší brat Ichiro, ktorý sa mal stať budúcim vodcom klanu, zomrel. Zasiahlo to nás všetkých. Síce som s Ichirom nemala bohvieako dobré vzťahy, alebo skôr, málokedy sme sa spolu rozprávali a trávili spolu čas, bola som smutná. Zúčastnila som sa pohrebu a kedykoľvek som mohla, niesla som Ichirovi kvety a modlila sa k všetkým bohom, aby sa mal na druhom svete dobre. Nepýtala som sa Daisukeho čo sa stalo, nechcela som ho zbytočne trápiť a pripomínať mu tú udalosť. Problémov mal už viac než dosť.
Keď som opäť dostala chuť držať katany v rukách a mlátiť imaginárnych nepriateľov, tréning pokračoval. Pri tomto som sa vedela odreagovať a nemyslieť na negatívne veci. Jediné, na čo som myslela, bolo zlepšenie sa. Chcela som byť mocný shinobi a nahradiť svoju absenciu používať Katon a celkovo Ninjutsu. Majster ma taktiež naučil úplne nový štýl, ktorý zjavne ovládal len on. Síce ho neovládam na takej úrovni ako on, som ale an dobrej ceste. Tento štýl je založený na defenzíve, a následne ofenzíve, ako som už vysvetlila. Za tie tri roky, čo sme spolu trénovali, som sa toho veľa naučila a zmocnela. Nehanbila som sa už za seba, ani moja rodina nie. Len čo si bol Majster istý, že ma naučil všetko čo chcel, odišiel so slovami, že sa ďalej už musím učiť sama. Zanechal mi niekoľko zvitkov s potrebnými informáciami a zvitkami. Chýbalo mi to. Ale čo už.

Prišla ďalšia rana. Môj milovaný otec zomrel na ťažkú chorobu, ktorá ho trápila dlhšiu dobu. Bolo to pre mňa príliš. Zomrel mi brat, následne otec. Trápilo ma to celé týždne, dlhú dobu po otcovom pohrebe. Spamätávala som sa z toho len veľmi pomaly. Nevedela som akosi absorbovať fakt, že postupne prichádzam o každého člena rodiny. Začala som byť paranoidná, nahovárala som si, že sme snáď prekliati. Neustále som stála pri Daisukem, nechcela som ho opustiť čo i len na chvíľku, bála som sa, že by som snáď oňho prišla. Táto myšlienka ma obzvlášť privádzala do šialenstva. Radšej ja ako on. Bol pre mňa všetkým. Najmä v tejto dobe. K tomu sa pridal fakt, že náš vtedajší Hokage akosi...Prestával byť schopný viesť dedinu. Údajne ho trápila nejaká choroba. Preto bolo potrebné zvoliť nového schopného vodcu. Ani vo sne by ma nebolo napadlo, že sa ním stane práve môj brat. Konečne nejaká pozitívna udalosť, ktorá mi vyčarila na perách úsmev. Bola som naňho právom hrdá. Dotiahol to vysoko a ja...Ja sa ešte musím veľa učiť a trénovať. Aby som mohla niesť priezvisko Uchiha i naďalej aneorbiť klanu hanbu.


P.S. - To je tak, keď chcete netradičného Uchihu Very Happy
Návrat nahoru Goto down
Zobrazit informace o autorovi
Valar
Kage
avatar

Poèet pøíspìvkù : 35
Join date : 08. 11. 14

PříspěvekPředmět: Re: Michiko Uchiha   Sun Nov 23, 2014 7:52 am

POVOLENO

_________________
Láska ke mě nestačí
__________________________________
Návrat nahoru Goto down
Zobrazit informace o autorovi
 
Michiko Uchiha
Návrat nahoru 
Strana 1 z 1

Povolení tohoto fóra:Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Naruto: Glory Stories :: Ke hře :: Tvorba :: Postava-
Přejdi na: